Nicko McBrain (05. 06. 1954)
Slávnejší než akýkoľvek iný bubeník so štýlom tak novým a zreteľným ako pričapená, a živá je jeho tvár, Nicko McBrain je vtipkár a vynikajúci človek, ktorého zbožňujú všetci v Iron Maiden.
„Nepamätám si ani na jedného bubeníka, ktorý by sa k svojmu remeslu hodil tak presne,“ hovorí Steve Harris. „Nicko hrá na bicie spôsobom, akým hrá väčšina gitaristov na svojich gitarách (jeho bicie sú všade okolo, tón po tóne, nikdy som nič takého nevidel)! On proste nebubnuje štýlom, že drží paličku, Nicko sa dokáže vcítiť do veci a rozprúdiť rytmus všade okolo a držať sním tempo každý večer a to je pre mňa ako pre basového hráča fantastické. To znamená, že nikto z nás si nemôže dovoliť vydať zo seba menej než 100%, „ hovorí Steve Harris.
Keď sa opýtate na jeho umenie samotného Nicka, dostanete veľmi skromnú odpoveď. „Každý bubeník má svoju jedinečnú metódu hrania,“ hovorí. „Ja len robím, to čo robím a k môjmu veľkému šťastiu, to čo robím sa fanúšikom Iron Maiden páči.
To teda určite. Nicko sa k Iron Maiden dostal v roku 1983, v čase nahrávania albumu „Piece Of Mind“. Stále považovaný mnohými fanúšikmi za jeden z najlepších metalových albumov vôbec. Je veľmi ťažké si predstaviť, akoby vypadali také umelecké diela ako „Where Eagles Dare, 2 Minutes To Midnight, Can I Play With Madness, Be Quick Or Be Dead, alebo Man On The Edge“ bez Nickovho ohromného štýlu.
Čo sa týka hrania naživo, je to otázka, či je lepší po technickej stránke Nicko, alebo jeho predchodca Clive Burr. Pre mnoho z nás by to mohol byť práve Nicko, ale je pravda, že Clivea si už veľa fanúšikov Iron Maiden nepamätá. Ale čo sa týka vystúpení týchto dvoch bubeníkov po osobnej stránke, niet pochýb, že vyhráva Nicko. The Mad McBrain, tak znie Nickova prezývka, ktorú mu dali fanúšikovia. Po Eddiem je Nicko druhým maskotom Iron Maiden.
Michael Henry McBrain sa narodil v Hackney, Východný Londýn, 5. júna 1954. Nesmejme sa, ale rád sa priznal, že keď bol malý, dali mu prezývku Nicky, pretože sa tak volal jeho obľúbený medvedík – Nicholas The Bear. „Brával som si ho so sebou všade a tak ma moja rodina začala zo srandy volať Nicky. Avšak, keď som mal problém, tak na mňa volali Michael!“
Jeho prvá skúsenosť s hudbou prišla s otcovou záľubou (Jazzom). Malého Nickyho vzorom bol Joe Morella, vynikajúci bubeník jazzovej skupiny Dave Brubeck. „Predstavoval som si, že som Joe Morella hrajúci na bicie. Prišiel som do kuchyne, zobral som si pár nožov a búchal som s nimi po plynovom variči.“
Otrávení jeho búchaním s náradím v kuchyni mu jeho rodičia kúpili poriadnu bubnovaciu súpravu (vtedy mal 12 rokov ). „Veľa detí chcelo bicykel alebo niečo podobného, ale všetko, čo som chcel ja, boli bubny. Keď mi otec s mamou konečne jeden kúpili, bolo to všetko na Vianoce a sviatky dokopy.“
Keď v 15. rokoch odišiel zo školy, bol už prechodným hráčom v niekoľkých krčmových skupinách. V oblasti hudby si rozširoval svoje schopnosti hraním piesní z otcovej jazzovej kolekcie, ktorá bola plná nahrávok ako The Shadows, The Animals, The Beatles a The Stones. Na odporučenie iného bubeníka začal hrať i nespočetné množstvo veľmi odlišných nahrávok. „Skúšal som všetko – pop, náboženskú hudbu, alebo množstvo rozličného rockového materiálu, nepremýšľal som o tom, či sa mi to páči, alebo nie. Všetko to bolo jednoducho len v rámci cvičenia a v tomto ohľade bol výber množstva štýlov veľmi dobrý a prospešný“.
Jeho prvou poriadnou skupinou bola The 18th Fairfield Walk, ktorá preberala piesne od Otis Redding a Beatles. Potom vstúpil do skupiny Wells Street Blues Band, ktorá hrala najčistejšiu bluesovú hudbu. Nicko v tejto dobe veľmi veľa koncertoval a hral s takmer neznámymi, alebo len málo známymi hudobníkmi, ako bol napríklad spevák a klávesista Biily Day (ktorý mu ako prvý začal zo srandy hovoriť Nicko), The Blossom Toes (ktorej bol členom i neskôr známy gitarista Jim Cregan) a iný.
V roku 1975 sa stal členom Streetwalkers, skupiny, ktorá sa sformovala z bývalých členov Family (spevák Roger Chapman a gitarista Charli Whitney). „Boli to skutoční kamaráti a Streetwalkers bolo skvelá malá skupina. Prečo sa nikdy nepresadili, to neviem.“ Bohužiaľ, Streetwalkers bola skupina určená iba do premiéry 70. rokov (dobré albumy, žiadne hity). Do tej doby, než sa stal členom Iron Maiden, Nicko pracoval dočasne s rôznymi skupinami na ich albumoch. Najviac je známa jeho spolupráca s Pat Travers Band (na ich albume „Makin Magic“ z roku 1976), potom s francúzskymi punk-metalistami Trust, ktorí vystupovali s Iron Maiden na turné v roku 1981 vo Veľkej Británii.
Steve si Nicka pamätal hlavne z doby, keď hral s trojčlennou skupinou McKitty, ktorá vystupovala s Iron Maiden na open-air festivale v Belgicku. „Pamätám si, že McKittyho gitara sa v priebehu vystúpenia rozbila a Nicko dokončil ich časť bubeníckym sólom, pokiaľ ju neopravil. Do tej doby som si myslel, že bubenícke sóla sú dosť nudné, ale toto bol najlepší zážitok z celého vystúpenia. Takže potom čo odišiel Clive, bol Nicko prvým človekom, na ktorého som myslel.
Samozrejme nikto, ani Nicko nie je dokonalý a priznáva, že má svoje „zábavné nálady“, ako ich sám nazýva. „Jednu minútu sa vyšvihnem a to som pán PÁRTY NA CELÚ NOC. Potom ďalšiu minútu som deprimovaný a som pán PODRÁŽDENÝ. Ale takto to naozaj funguje. Snáď nikdy nepotrebujem, aby som sa musel psychicky pripraviť na vystúpenia. Pretože pre to čo hrám, pre to čo každý zo skupiny hrá, je lepšie byť psychicky čerstvý. Inak budete zaostávať.“
Bruce Dickinson (07. 08. 1958)
Je neskrotným hrdinom poletujúcim po javisku a jeden z najlepších bielych mužských spevákov, ktorý dokázal úspešne konkurovať takým rockovým hviezdam sedemdesiatych rokov, ako boli Robert Plant, Paul Rodgers, Roger Dlatrey a samozrejme jeho vlastný idol Ian Gillan.
O kom inom môžeme takto hovoriť, ako o Bruceovi Dickinsonovi. Spevák, ktorého meno a tvár, hlas a piesne budú navždy spojené s vynikajúcou hudbou Iron Maiden a to od tej doby, čo spieval na albume The Number Of The Beast v roku 1982.
The Air Raing Siren (siréna leteckého náletu), takto ho často nazývali fanúšikovia, je skutočne výstižná prezývka. S jeho lietaním, takmer operným hlasom a behaním, vystupovaním na javisku a po hudobnej stránke, Bruce Dickinson a Iron Maiden, zdá sa, akoby boli stvorení jeden pre druhého.
Ako si Bruce spomína: „Prvýkrát, čo som videl Iron Maiden hrať, som vedel, že sú skupina pre mňa. V jednom klube v Londýne v roku 1979 hrali druhé husle, pričom moja predchádzajúca skupina Samson tam bola hlavná hviezda. Ale už vtedy mali veľké množstvo fanúšikov a boli tak jednotní a nekompromisní, že nás všetkých skoro vytlačili.“
„Vždy som bol náruživým fanúšikom Deep Purple,“ pokračuje, „A Iron Maiden som považoval za moderný Deep Purple. A vedel som, že by som mal s nimi spievať.“
A tak sa to aj stalo. Iron Maiden vydali už dva albumy, ktoré ich dostali do top 10 britskej hitparády - Iron Maiden v roku 1980 a Killers v roku 1981. Keď Bruce vystriedal pôvodného speváka Paula Di´Anna, mnoho stálych pozorovateľov Iron Maiden bolo zvedavých, či skupina urobila dobre, keď ostrieľaného speváka Di´Anna vymenila za divadelného speváka, predošlého člena skupiny Samson.
Ale nemuseli sa znepokojovať. Nebolo pochýb, žeby tento krok znamenal pokles ich úspechu, práve naopak. Bruceovým príchodom začala skupina jedno z najúspešnejších a najproduktívnejších období svojej existencie do tej doby. Bruce odštartoval svoju kariéru v Iron Maiden hneď najpredávanejším singlom skupiny všetkých dôb Run To The Hills a dočasne ukončil svoju kariéru v Iron Maiden albumom Fear Of The Dark, ktorý sa dostal na 1. miesto britskej hitparády v roku 1993.
Známy románopisec, prejavujúci svoj talent ako DJ Rock Radio Network, pilot, video režisér, moderátor MTV a náruživý šermiar, Paul Bruce Dickinson sa narodil 7. augusta 1958 v malom mestečku Worksope, Nottinghamshire. Prečo si vybral radšej svoje druhé meno (Bruce) ako svoje prvé vlastné meno (Paul) hovorí: „Už si nepamätám, ale vždy mi každý hovoril Bruce. Len moji rodičia mi hovorili Paul. Možno, myslím si, Bruce znie viac neobyčajne, alebo tak nejako,“ smeje sa.
Mama, ktorá pracovala v obuvníctve, otec, ktorý bol mechanik v armáde, boli ešte mladí, keď sa Bruce narodil a preto ho vychovávali rodičia z matkinej strany.
„Bol som vlastne nehoda,“ spomína si. „Myslím si, že čiastočne to vysvetľuje, prečo som vyrastal s pocitom outsidera. Nemal som nešťastné detstvo, ale bolo prinajmenšom netradičné.“
V rannom veku ho poslali do internátnej školy, kde Bruce vyrastal veľmi nezávisle a odkázaný sám na seba. Práve tieto vlastnosti ho udržovali vo výhode v priebehu 20. rokov kariéry v hudobnom priemysle.
Svojich príbuzných presvedčil, aby mu kúpili singel She Loves You od Beatles. „Mimo nich som mal rád taktiež Gerry & The Peacemakers a pokúšal som sa zohnať všetky ich single. Počúval som albumy a niekedy sa mi viac páčili piesne na strane B (piesne vyskytujúce sa len na singloch a nie na albumoch), ako na strane A (albumové piesne). A vtedy som po prvýkrát zistil rozdiel medzi dobrou a zlou hudbou. V tej dobe som to nevedel, ale vtedy som začal uvažovať ako hudobník.“
Bolo to na internátnej škole, keď sa o albumy začal zaujímať vážnejšie. „Bolo mi 13 rokov, keď som po prvýkrát počul album In Rock od Deep Purple a to ma odrovnalo.“ Onedlho sa jeho zbierka pýšila albumami od takých hudobníkov ako Van Der Generator, Arthur Brown, Jethro Tull a Emerson Lake a Palmer.
Bruce začínal ako nádejný bubeník a požičiaval si i bonga z jedného hudobného obchodu. Avšak netrvalo dlho, než sa odvážil a vybral si svoju cestu k mikrofónu.
„Nevedel som prečo, jednoducho som vedel, že by som mal spievať.“ Školské skupiny a chvíľkové party ako Styx, Speed a Shoot, všetky dodali Bruceovi skúsenosti, ktoré dostatočne využil a stal sa slávnym so skupinou Samson.
Gitarista Paul Samson vyrastal na piesňach skupiny Sidcup a skupina Samson, ktorú spolu s Bruceom založili, bola spolu s Iron Maiden a skupinami Saxon a Def Leppard jednou z raziacich štýl novej vlny britského heavy metalu.
Bruce, ktorého pomenovali výstredne „Bruce Bruce“ napísal spolu s Paulem množstvo piesní a podieľal sa na dvoch výborných albumoch - Head On vydaný v roku 1980 a Shock Tactics z roku 1981.
Steve hovorí: „Boli to dobré albumy, ale čo ma na nich skutočne zaujalo, bol spev. Keď som Brucea počul spievať so Samson naživo na javisku, spomínam si, že som si pomyslel, ten spevák je výborný.“
Zvyšok sveta hovorí od tej doby to isté. Kto iný než Bruce by dokázal zaspievať tri jazykolamové texty, ako tie od Stevea Harrisa ako Rime Of The Ancient Mariner, Seventh Son Of A Seventh Son alebo Mother Rusia? A kto iný by bol schopný vyjadriť tak presvedčivo tu jedovatosť a zlosť piesní, ako je Be Quick Or Be Dead, Aces High alebo Holy Smoke“
Ako záhadne hovorí Bruce: „Neverím v konce. Verím v nové začiatky.“
Adrian Smith (27. 02. 1957)
Pre dlhodobých fanúšikov Iron Maiden, sa skupina, ako ju poznáme dnes, začala formovať až v roku 1981 príchodom gitaristu Adriana Smitha.
Príchodom do skupiny v dobe nahrávania druhého albumu Killers, Adrian dokázal, že nie je len jednoducho schopnou náhradou Denisa Strattona, ale i podľa slov gitaristu Davea Murraya, je i najlepším partnerom, ktorého Iron Maiden v tej dobe mal. Adrian sa s Daveom poznal už od školských rokov. To vysvetľuje i vzájomnú hráčsku telepatiu medzi nimi. Keď hrajú, vždy vie, čo má urobiť a naopak.
O tom Adrian hovorí: „Najlepšia vec v oblasti Iron Maiden je fakt, že skupina má strašne silný hudobný potenciál. Napríklad, keď chcete napísať niečo skutočne rýchle a dobré, nie je na svete lepšia skupina na hranie rýchlych vecí.
Podobne je to i s pomalým alebo pomaly štartujúcim tempom piesne – znovu, nie je lepšia skupina na svete, ktorá vás dostane do všetkých tých zvláštnych hudobných miest ako Iron Maiden. Je to najlepšia skupina pre písanie piesní, pretože dokáže zahrať takmer všetko. A Steve vie ako povzniesť a povzbudiť vašu obrazotvornosť, aby ste prišli vždy s niečím novým a neobyčajným. Je zvláštne, že Adrian po prvýkrát odmietol vstúpiť do Iron Maiden, keď mu bol ponúknutý vstup pred nahrávaním prvého albumu v januári 1980. Avšak svojho rozhodnutia mohol ľutovať, keď prvý album Iron Maiden za niekoľko mesiacov vyletel na 4. miesto britskej hitparády. Adrian hovorí: „Nikdy som nič nerobil len pre peniaze. Takže som neľutoval nijako moc vážne. Mal som svoju vlastnú skupinu Urchin, ktorú som sa snažil pozdvihnúť a myslím, že to Steve rešpektoval.“
„Moja sestra si zvykla zaobstarávať množstvo nahrávok, ktoré sa potom šírili po dome. Boli to veci prevažne od Deep Purple, Free a Black Sabbath a keď s tým prestala, začal som si zaobstarávať nahrávky sám.“
Dave Murray bol jedinou osobou, ktorého Adrian poznal a hovorí: „Bol z toho istého cesta ako ja.“ Bol to Dave, ktorý ako prvý povzbudzoval Adriana, aby si kúpil gitaru. „Veď keď Dave priniesol do školy svoju vlastnú gitaru, obklopilo ho množstvo dievčat.“ Podotýka. „Pravidelne sme hrávali spolu na gitaru, a tak sme sa rozhodli, že si založíme svoju vlastnú skupinu.“ „Myslel som si, že budem rocková hviezda – nikoho nepotrebujem.“ Smeje sa a dodáva: „Všetko to vypadá tak jednoduché, keď ste stále v škole.“ Čakalo ho však drsné prebudenie. A budúca rocková hviezda striedala veľké množstvo zamestnaní s biednymi koncami: zvárač, mliekar... „Zvykol som si jednoducho len čakať, až ma vyrazia alebo som toho mal dosť a odišiel som sám – obvykle vtedy, keď sa blížili ďalšie vystúpenia.“
Skupina, ktorú spolu s Daveom založil, Evil Ways, sa premenovala na Urchin. „Dave prišiel a odišiel“ spomína Adrian. „Hral so mnou, potom s Iron Maiden a zase so mnou a zase s Iron Maiden...“
Keď sa pozerá dozadu, hovorí: „Bolo to pravdepodobne len otázka času, kedy sa s Daveom opäť dáme dohromady.“ Našťastie pre Adriana skupina, v ktorej sa s Daveom opäť stretol bola Iron Maiden. V čase 80. rokov Adrian nahral s Iron Maiden 6 štúdiových albumov, ktoré sa stále pokladajú za najlepšie životné obdobie skupiny.
Keď v roku 1990 Adrian opustil skupinu a pokračoval vo svojej sólovej kariére, napriek niekoľko výborným nahrávkam, v súčasnosti priznáva: „Cítil som sa divne, nebyť už nikdy v skupine. Mal som na výber, buď pôjdem s nimi alebo svojou vlastnou cestou. V tomto období som si však uvedomil, akou veľkou súčasťou môjho života sú Iron Maiden a ako moc mi chýbajú.“
Tento pocit, ako sa neskôr ukázalo bol a je vzájomný...
Dave Murray (23. 12. 1958)
No pódiu so sebou hádže a zdobí svoju gitaru, ale v skutočnosti je Dave najtichšia a najskromnejšia rocková hviezda, akú by ste mohli poznať. Skutočne usmievavý a veselý, ale mimo pódia ho je len ťažko prirovnať k tomu blonďavému rockovému bohovi, ktorého môžete vidieť na pódiu s Iron Maiden. „Keď idem po ulici, nemôžem robiť také kúsky ako na javisku,“ hovorí s úsmevom. „Vypadali by ste pri tom dosť blbo.“ Dave má hromadu ďalších dobrých vlastností, ako srdečnosť a šľachetnosť, a čo je hlavne medzi rockovými hviezdami vzácne, nie je pri tom namyslený.
„To je moje vychovanie,“ nafukuje hruď akoby z toho nerobil žiadnu veľkú vec. „Keď začínate s ničím, neočakávate od života veľa. Napriek tomu sa to stalo, no je to ako sen, skutočne,“ hovorí. Zrazu prestane a uprene sa pozerá, akoby po prvýkrát, na zlaté nahrávky, ktoré zdobia steny miestnosti v ktorej sedí.
David Michael Murray sa narodil v Edmontone, Londýn, 23. decembra 1958. Podobne ako Steve Harris, ktorý sa narodil o pár krokov vedľa, tak i Dave bol ako chlapec zapáleným futbalistom a fanúšikom a takisto skvelým hráčom kriketu. Jeho rodina bola chudobná – jeho otec bol invalidný a jeho matka pracovala celý čas ako predavačka. Nikdy nezostali na jednom mieste dosť dlho, aby sa Dave mohol uchytiť v nejakom školskom futbalovom mužstve, za ktorý by hral. V 15. rokoch zo školy odišiel.
„Bolo to ťažké, ale až teraz pri pohľade späť si vlastne uvedomujem aké ťažké,“ hovorí. „Snáď potom by som si ani tieto chvíle tak necenil, keby som nezažil to, čo som kedysi zažil...“ Dni, kedy nie je práve na turné, alebo nenahráva ďalší album s Iron Maiden, žije na exotickom Havajskom ostrove Masui so svojou ženou, Tamarou, ktorá pochádza z Kalifornie a so svojou krásnou osemročnou dcérkou Tashou. Ale hovorí: „Nepríde deň, aby som nemyslel na to, kedy sa toto skončí. Je to všetko príliš dobré na to, aby to bola pravda.“
Prvá vec, ktorú urobil, keď zarobil nejaké peniaze, bola kúpa nového domu pre rodičov. Jeho otec už zomrel, ale jeho matka žije v tomto dome dodnes. Jediný stály člen skupiny (spolu so Steveom), ktorý bol pri zrode spolupráce s prvým vydavateľstvom EMI Records v roku 1979, jeho tvrdá výchova mu pomohla k tomu, aby v časoch vzostupov a pádov vydržal s Iron Maiden a nestratil pri tom hlavu. Ako teraz hovorí: „Vyrastal som pod ochranou a darilo sa mi veľa vecí. A myslím si, že to bolo na dobrú vec k tomu, aby som vydržal s Iron Maiden, hlavne v časoch prvých rokov.“
Keď mal Dave 15 rokov zaujímal sa spočiatku o rockovú hudbu. Neskôr si kúpil gitaru a začal na nej cvičiť každú noc vo svojej izbe. „Nevedel som čítať noty. Len som sedel a hral spolu s nahrávkou.“ Jeho prvou skupinou bolo školské trio Stone Free, v ktorej hral i budúci gitarista Iron Maiden Adrian Smith, ktorý býval o pár ulíc vedľa. „Dave bol o trochu lepší v hraní než ja,“ spomína Adrian. „Vlastne som na neho tak trochu žiarlil.“
Od tej doby hral Dave s mnohými ďalšími skupinami, až sa stretol so Steveom Harrisom a dostal sa v roku 1976 do Iron Maiden. Avšak po hádke s vtedajším spevákom Iron Maiden Dennisom Wilcockom, Dave zo skupiny po niekoľkých mesiacoch odišiel a pridal sa znovu k Adrianovi (v tej dobe už bol v skupine Urchin) a spolu nahrávali singel Black Leather Jacket. Až keď Iron Maiden Wilcocka konečne vyrazili, Dave sa k nim opäť pripojil.
"V prvom rade som nikdy nechcel, aby Dave od nás odišiel“, hovorí dnes Steve. „Vždy som ho považoval za najlepšieho gitaristu z radu tých, s ktorými som kedy pracoval. Je jeden z tých chlapíkov, čo hrajú skutočne s nadšením, rozumiete?“
Po hudobnej stránke, Daveove príspevky do Iron Maiden po celé tie roky spočívajú hlavne v iskrivých gitarových sólach – dôkazom o tom je jeho veľkolepý výkon v prvých výbušných piesňach ako Phantom Of The Opera, až po jeho nedávny majestátny prejav v piesni Lightning Strikes Twice. Dave je taktiež talentovaným autorom textov piesní. Od vtipnej a duchaplnej piesne Charlotte The Harlot (z albumu Iron Maiden) si vymyslel provokujúcu nedýchateľnú atmosféru piesne The Prophecy (z albumu Seventh Son Of A Seventh Son). Dave je pri Steveovi druhým živým stelesnením srdca a duše Iron Maiden.
„Som jednoducho šťastný“, hovorí typicky skromne. „Šťastný, že som našiel tak perfektnú skupinu, v ktorej môžem hrať, šťastný, že máme toľko fanúšikov, ktorým sa páči čo robíme.“ Dave je pri svojej skromnosti a nenáročnosti skutočne najlepším rockovým gitaristom a môžeme byť radi, že ho máme.
Steve Harris (12. 03. 1957)
Zakladajúci člen Iron Maiden, ktorý vymyslel názov Iron Maiden pri sledovaní filmu Muž so železnou maskou, bol je a asi i bude veľkým fanúšikom futbalu. Prečo by aj nie, veď na štúdiách hral za West Ham United a kariéra profesionálneho futbalistu mu ušla len o vlások. V skupine obsluhuje basovú gitaru a podieľa sa na väčšine textov (The Clansman, Rime Of The Ancient Mariner, Fear Of The Dark... ) Buď ich sám píše, alebo s nimi len pomáha spoluhráčom (Charlote The Harlot – Dave Murray, Running Free – Paul Di´Anno, Can I Play With Madness – Bruce Dickinson/Adrian Smith... ) Iba z tohto krátkeho výberu piesní je jasné, že Steve je u väčšiny zásadných skladieb Iron Maiden a teda skupinu veľmi ovplyvňuje ako po textovej, tak i po hudobnej stránke.
On sám o tom hovorí: „Je zvláštne, ako to funguje. Ľudia si myslia, že hovorím len to, čo je treba opraviť, ale v skutočnosti je to ináč. Áno, často prídem s nejakými novými piesňami, ktoré som napísal sám – pretože toto je môj život. Ale vždy sa pokúšam každého povzbudiť, aby tiež prišiel s niečím novým. Bolo by to veľmi sebecké, keby som po celý ten čas písal všetko len sám. A mať tu ľudí ako v minulosti Paula Di´Anna a Adriana (ten je v skupine i v súčasnosti), to všetko pomohlo dostať skupinu do iného hudobného smerovania a dosiahnuť spolu skutočne výborných výsledkov (krátko po vydaní Virtual XI).
Steve Harris je duchovným vodcom Iron Maiden a ako jeden z mála sa nikdy neotočil metalu chrbtom a hral ho a rozvíjal i keď nebol práve populárny.
Komentáre
super
kLames
......
......
......
kujem :D